Ako pochváliť dieťa, aby to malo zmysel
„Si šikovný“ je milá veta, ale dieťa sa z nej nedozvie, čo presne urobilo dobre. Konkrétna pochvala mu to povie.
Chváľ čin, nie nálepku
Psychologička Carol Dweck roky skúmala, ako deti reagujú na pochvalu. Deti chválené za to, aké sú („si múdry“), sa častejšie vyhýbajú ťažším úlohám, aby o nálepku neprišli. Deti chválené za to, čo urobili („skúšal si to, kým to nevyšlo“), skúšajú ďalej.
Prakticky: namiesto „si šikovná“ povedz, čo si videl. „Postavila si vežu, ktorá vydržala, aj keď ti dvakrát spadla.“
Tri vety namiesto „si super“
„Všimol som si, že si sa sám ponúkol upratať po večeri.“
„Bol to ťažký príklad a ty si to neprestal skúšať.“
„Videla som, ako si sa podelil s Adamkom, hoci to bola tvoja posledná sušienka.“
Každá z nich začína tým, čo si naozaj videl. To je celé tajomstvo.
Pochvala nie je odmena
Ak dieťa dostane pochvalu len vtedy, keď splní, čo si od neho chcel, začne ju brať ako výplatu. Pochvala za snahu, za odvahu alebo za láskavosť, ktorú nikto nežiadal, je darček.
Preto ju nedávaj ako podmienku („ak upraceš, pochválim ťa“). Daj ju, keď si si niečo všimol.
Keď ju napíšeš, vydrží dlhšie
Povedaná pochvala poteší na chvíľu. Napísaná sa dá odložiť do šuplíka a prečítať si ju znova o rok. Deti si takéto listy často schovávajú.
Pochvalka je presne taký list. Napíšeš jednu konkrétnu vec a poštový holub Pip ju doručí do schránky.